.

Bitka pri Trafalgare (1805)

        

      Bitka pri Trafagare sa odohrala 21. októbra 1805 v oblasti mysu Trafalgar, anglické vojnové loďstvo vedené Horatiom Nelsonom v nej porazilo spojenú španielsko-francúzsku vojnovú flotilu. Týmto víťazstvom, v poslednej veľkej námornej bitke plachetníc v histórii, potvrdila Británia svoju námornú prevahu a stala sa na ďalšie storočie svetovou námornou veľmocou.
        Francúzsky cisár Napoleon Bonaparte si podmanil takmer celú Európu. Jeho ďalším cieľom bolo zničiť svojho tradičného rivala - Veľkú Britániu. Prichádza so smelým plánom prekročiť kanál La Manche a vylodiť sa v južnom Anglicku. Pokúsil sa zhromaždiť svoju vojnovú flotilu v ústi prielivu a početne prevýšiť britských obranco
         Jeho plán bol ale zmarený úspešným manévrom britského kráľovského loďstva. Spojená francúzsko-španielská bola donútená ukryť sa v Cádize.
         Napoleon s veľkou nevôľou musel zrušiť prípravu invázie. Obrátil svoju armádu na východ a zahájil ťaženie proti Rakúsku.
         Napoleon vydal rozkaz, aby spojená flotila vplávala do Stredozemného mora a podporila jeho ťaženie proti Rakúsku. V tej dobe ale Briti v okolí Cadizu disponovali veľmi silnou námornou silou, ktorej velil viceadmirál lord Horatio Nelson.
          Až do bitky pri Trafalgare existovala jediná stratégia vedenia námornej bitky. Vojnové lode sa stavali do dlhých radov (preto tzv. radové lode). Pri útoku tak proti sebe stáli vždy dva rovnobežné rady lodí. Každá jedna loď mala svojho jedného protivníka a bitka prebiehala tak, že na seba vzájomne pálili jednu delovú salvu za druhou. Nelson sa rozhodol túto starú tradíciu porušiť.
        Nelson bol najskúsenejší a najúspešnejší veliteľ kráľovského loďstva tej doby. Svojím prekvapeným námorným kapitánom predložil celkom novú stratégiu vedenia námornej bitky – Nelsonov chmat. Ten spočíval v snahe získať bojovú prevahu tým, že sa flotila zameria na jediné miesto nepriateľskej bojovej línie a prerazí ju najrýchlejšie ako bude možné. Preto Nelson navrhol zaútočiť v dvoch kolónach, ktoré sa pohybujú kolmo k nepriateľskému radu, rýchlo rozdeliť nepriateľskú líniu na menšie časti a jednotlivo ich zničiť. Jedna časť mala byť zničená polovicou anglickej flotily, zatiaľ čo druhá polovica flotily mala brániť zvyšku nepriateľského loďstva zasiahnuť do boja. Táto zmena mala navždy zmeniť spôsob námorného boja.
        Bitka začala presne podľa plánu. Briti zaútočili v dvoch kolmých líniách na pravé krídlo spojenej španielsko-francúzskej flotily. Jedna britská kolóna pod velením viceadmirála Couthberta Collingwooda obkľúčila zadnú časť nepriateľskej flotily a začala ju ničiť presnou paľbou. Druhá kolóna, ktorej velil Nelson, sa rýchlo prebila stredom nepriateľskej formácie, rozdelila ju na dve časti a bránila prednej polovici prekvapenej flotily v pomoci napadnutej druhej polovici.
         Britské straty boli veľké. 449 mŕtvych a 1 241 ranených. Avšak z 27 britských lodí nebola žiadna potopená ani zajatá. Z 33 nepriateľských lodí ich bolo počas bitky 22 zajatých alebo zničených.
         Nelson velil zo svojej vlajkovej lodi Victory. Loď musela prekonať silnú paľbu, keď sa zboku približovala k nepriateľskej línii a nemohla na mohutnú paľbu nijako odpovedať. Po priblížení sa dostala do priameho stretu s menšou francúzskou loďou Redoutable (Strach naháňajúca), ktorej velil kapitán Jean Lucas. Osudný výstrel vyšiel odniekiaľ z lanovia francúzskej lode. Zasiahol Nelsona asi o 13:15, práve keď bol na veliteľskej palube s kapitánom Thomasom Hardym. Ťažko zranený viceadmirál bol prenesený do kajuty hlboko v podpalubí. Pred svojou smrťou sa ešte dozvedel, že bitka skončila víťazstvom jeho flotily.
         Bitka pri Trafalgare bola poslednou veľkou bitkou plachetníc a do tej doby najdôležitejším víťazstvom v histórii britského kráľovského loďstva. V Londýne pripomína toto víťazstvo Trafalgarské námestie s pomníkom admirála Nelsona. Veľké levy, ktoré ležia pri päte vysokého stĺpa pamätníka, sú vraj odliate z ukoristených španielskych a francúzskych diel.