.

Klemens Wenzel von Metternich

  Metternich-Winneburg-Ochsenhausen, vojvoda z Portelly (15. mája 1773 Koblenz 11. jún 1859 Viedeň) bol rakúsky šľachtic, politik a diplomat.

        Narodil sa roku 1773 v Koblenze. Vyrastal v šľachtickom prostredí. Mladý Klemens Metternich študoval dva roky v Štrasburgu, mimochodom v dobe, kedy v tomto meste svoje vojenské vzdelanie práve dokončoval Napoleon Bonaparte. Štúdia Klemens dokončil v Mohuči. Po obsadení Porýnia francúzskou republikánskou armádou v roku 1794, uprchli Metternichovci na svoje panstvo Kynžvart v západných Čechách. V Rakúsku boli ale považovaní za cudzincov a najviac sa vtedy ocitol tento rod na dne i finančne. Klemensov otec ale záhy vstúpil do diplomatických služieb habsburskej monarchie a postavenie rodiny sa zlepšilo. Klemens Metternich sa oženil s bohatou moravskou šľachtičnou Eleonorou Kounicovou, vnučkou bývalého kancelára kniežaťa Václava Antonína Kounice. Svadba s kňažnou Eleonorou Kounic - Rietberg, dcérou kniežaťa Ernsta Kounice, sa uskutočnila 27.9 1795 na zámku v Slavkove. Metternich sa stal po svadbe finančne nezávislým. Okamžite sa zapojil do viedenského spoločenského života a doslova si užíval života. Rok trávil na Kynžvartu alebo na statkoch svojej ženy na Morave, zimu vo Viedni. Do diplomatických služieb vstúpil až v roku 1801, kedy sa stal najprv vyslancom monarchie u saského dvora v Drážďanoch, potom u pruského dvora v Berlíne a nakoniec u Napoleonovho dvora v Paríži. V roku 1809 sa stal rakúskym ministrom zahraničia (tento úrad vykonával až do roku 1848), roku 1813 bol povýšený do dedičného kniežacieho stavu a roku 1821 sa stal rakúskym štátnym kancelárom. Bol obratným politikom – na jeho radu bolo po porážke Rakúska v roku 1809 spečatené nové spojenectvo s Franciou svadbou rakúskej arcivojvodkyne Márie Luisy s cisárom Napoleonom. Podarilo sa mu udržať i náklonnosť ruského cára Alexandra I. Po Napoleonovom neúspešnom ruskom ťažení Metternich najprv vyčkával a najskôr v roku 1813 vstúpil do novej protinapoleonskej koalícii, ktorá zvíťazila v októbri 1813 v bitke národov pri Lipsku, po ktorej obsadila aj Paríž.

Viedenský kongres (1814-1815)

         Od jesene 1814 do roku 1815 usporiadal knieža Metternich vo Viedni mezinárodný kongres, ktorý zlepšil upravil pomery v Európe a významne posilnil moc východných konzervatívnych monarchií. Podporil cárovu myšlienku vzniku Svätej aliancie (26. 9.1815) ako spojenectvo troch kresťanských panovníkov (rakúsky cisár František I., pruský kráľ Friedrich Vilém III. a ruský cár Alexander I.) proti revolúcii, liberalizmu a nacionalizmu. Ku Svätej aliancii neskôr pristúpili všetci kresťanský vládcovia Európy s výnimkou britského kráľa a pápeža.
          Ako strážca nového európskeho poriadku uskutočnil knieža Metternich so zvolením a s pomocou ostatných panovníkov trestné výpravy za účelom rýchleho pokorenia
revolučného hnutia na Apeninskom polostrove a v Španielsku. Systém Svätej aliancie vydržal s prestávkami až do krymskej vojny (1853-1856).

Metternichove politické zásady

         Knieža Metternich riadil rakúsku zahraničnú politiku v priemere 40 rokov. Za tú dobu nezmenil svoje politické zásady. Bol oddaným monarchistom odchovaným rokokovým vestfálskym dvorom v Koblenzi na sútoku Mosely a Rýna. Mal osobné negativné skúsenosti s revolúciou, pred ktorou musel utiecť z Porýnia do Viedne. Zastával názor, že presadenie liberálneho a nacionálneho princípu by viedlo k rozkladu monarchií v Európe. Zastával tiež zásadu konzervatívneho poriadku a legitimity, i keď napríklad v nástupnickej otázke Františkovho nemocného syna Ferdinanda bol ochotný od tejto zásady z praktických dôvodov ustúpiť. Jeho zahraničnopolitickým ideálom, k čomu neustále smeroval, bola európska rovnováha vo forme veľmocenskej pentarchie. Za doménu rakúskej politiky považoval severotaliansky a západobalkánsky priestor. Usiloval o zachovanie prevládajúceho vplyvu Viedne v juhonemeckých a stredonemeckých štátoch a snažil sa presadzovať spoločné kroky s Pruskom pri riešení politických a hospodárskych problémov. Vďaka Metternichovej politické obratnosti a taktiež vďaka schopnostiam jeho osobného tajomníka Friedricha Gentze prežila habsburská monarchia dlhé desaťročia nebývalého pokoja na veľmocenskom výslní.

Metternich a národné hnutie

       Knieža Metternich pochádzal z Porýnia, ale nikdy sa nepovažoval za Nemca v modernom nacionálne vymedzenom zmysle slova. Pre neho bol štát hodnotou nadradenou národu. Kultúrne rozvíjanie národnosti v duchu monarchistických a nepolitických tradícii toleroval, dokedy nezistil, že sa križujú s jeho zahraničnopolitickými zámermi. Tento zlom nastal na počiatku 40. rokov, kedy došlo k nacionalistickým rozhodnutiam uhorského snemu a protipoľskému haličskému roľníckemu povstaniu. Oboje ohrozovalo vnútornú súdržnosť  ríše a oslabovalo monarchiu navonok. K tomu sa ešte pridružilo nacionálno-hospodárske zjednocovanie nemeckých štátov pod vedením Pruska.
         Metternichovým heslom bola „jednota v rôznosti“ a onú jednotu mu symbolizovala predovšetkým osoba schopného monarchistu, pod jeho vládou bolo jediné možné udržať pohromade heterogénnu a proti sebe stajace
národy. Takáto zjednocujúca sila ale nebola po smrti Františka I. k dispozícii.
         Knieža Metternich potýral všetky hnutia, aby bola založená na národno-liberálnej ideológii. Preto sa po zavraždení nemeckého spisovateľa
Augusta von Kotzebue študentom Sandom zasadil o koordinovaný postup všetkých kniežat združených v Nemeckom spolku proti nemeckému liberálnemu hnutiu. Karlovarské uznesenie z augusta 1819, ktoré obmedzovalo predovšetkým autonómiu univerzít a dohliadala na všetky verejné aktivity, urobilo z Metternicha v očiach západnej Európy antiliberálneho reakcionára, bojujúceho proti vlastnému národu.

Osobný život

        Po smrti svojej prvej ženy Eleonory Kounicovej, roku 1825, sa znovu oženil. Jeho druhou ženou sa stala v roku 1827 Antoinette Leykamová, barónka von Beilstein, ktorá bola o viac ako tridsať rokov mladšia (jemu bolo vtedy 54 rokov, jej 21 rokov). Antoinetta ale zomrela dva roky po svadbe. Koncom roka 1830 požiadal čerstvý vdovec o ruku šesťdesiatdva ročnú hrabienku Melániu Zichy-Ferraris z uhorskej magnátskej rodiny Zichyov, s ktorou udržoval dlhé roky priateľské styky. Melánia zomrela po 23 rokoch manželstva roku 1854. Metternich prežil svoju tretiu ženu o päť rokov. So svojou prvou ženou mal sedem detí, ale svojho otca prežili len dve – dcéra Leontina a Hermína. S druhou ženou mal syna Richarda a s treťou ženou dcéru Melániu a synov Pavla a Lothara. Metternich bol známy taktiež mnohými milostnými škandálmi a je veľmi pravdepodobné, že mal i niekoľko nemanželských detí. Dôkazy pre toto tvrdenie však neexistujú.

Revolúcia roku 1848

         13. marca 1848 došlo vo Viedni k ozbrojeným zrážkam ľudu s vojskom, ktoré si vyžiadali niekoľko desiatok mŕtvych. Revolučná nálada v hlavnom meste donútila cisára Ferdinanda I., aby kancelára Metternicha prepustil zo svojich služieb. Ten vzápätí dobrovoľne odišiel do Anglicka. Na sklonku života sa vrátil a žil striedavo vo Viedni a na svojom dedičnom panstve a zámku Kynžvart.
          Zomrel roku 1859 vo Viedni. Jeho ostatky boli prevezené do rodinnej hrobky v
kostole sv. Václava v Plasech, kde spočívajú dodnes.